Smernica o energetickej efektívnosti – na čo sa pripraviť?

 

Splniť stanovený cieľ – ušetriť do roku 2020 až 20 percent z celkovej spotreby primárnej energie má pomôcť krajinám Európskej únie pripravovaná Smernica o energetickej efektívnosti. Jej legislatívny návrh predstavila Európska komisia 22. júna minulého roka a od tohto času sa o nej neprestajne diskutuje…


Znenie smernice nie je ešte ani zďaleka definitívne, no už dnes si všetci, ktorých sa smernica najmä profesijne dotýka, kladú otázku, či sa veci zjednodušia, alebo skomplikujú. „Svoje zmeny” sa v rámci legislatívneho procesu prípravy smernice preto snažia presadiť nielen pripomienkujúce členské krajiny a parlamentné výbory, ale aj priemyselné združenia a rôzne záujmové skupiny. To len potvrdzuje, že ide o jednu z najzávažnejších súčasných európskych direktív.

Dôvod? Ohrozený cieľ!

Hlavným dôvodom vypracovania návrhu smernice o energetickej efektívnosti je doteraz len čiastočné napĺňanie 20-percentnej úspory primárnej energie. Únia predpokladá, že ak by sa v nasledujúcich rokoch nič nezmenilo, terajším tempom sa podarí splniť stanovený cieľ len na polovicu. To by z dlhodobého hľadiska znamenalo pre Európu ohrozenie bezpečnosti dodávok energie, spomalenie úsilia o znižovanie emisií CO2, zníženie konkurencieschopnosti európskej ekonomiky, ale aj rastúcu finančnú zaťaž pre koncových spotrebiteľov. Nový súbor opatrení  v smernici má prostredníctvom zvyšovania energetickej efektívnosti nasmerovať EÚ tak, aby dobehla deficit v záväzku a dokonca vytvorila potenciál na ďalšiu úsporu primárnej energie i v období po roku 2020.

Zlučuje, upresňuje, nahrádza

Odborníci sa zhodujú, že smernica o energetickej efektívnosti má rámcový charakter  a prechádza celým spektrom energetického reťazca od premeny energie, cez jej dopravnú cestu – distribúciu až po konečnú spotrebu a spotrebiteľské správanie. Ako hovorí Kvetoslava Šoltésová  z odboru legislatívy, metodológie a vzdelávania Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry: „Dosiaľ sa o úsporách energií na európskej úrovni hovorilo predovšetkým v súvislosti s konečnou energetickou spotrebou.” V pripravovanej smernici sa dôraz kladie na úsporu primárnej energie i zastrešenie celej problematiky. „Doteraz sa každý hral na svojom piesočku, budovy sa riešili zvlášť, kombinovaná výroba elektriny a tepla (KVET) zvlášť, ekodizajn spotrebičov oddelene. Teraz vzniká smernica, ktorá v sebe logicky spája veci, ktoré spolu prirodzene súvisia. Zlučuje pod seba viacero čiastkových smerníc z oblasti energetiky. Nahrádza  smernicu č. 8 z roku 2004 o kombinovanej výrobe elektriny a tepla a smernicu č. 32 z roku 2006, skrátene nazývanú smernicou o energetických službách.” Podľa Šoltésovej nebude smernica jednoduchá ani príjemná. No na druhej strane pripomína, že veľkú časť toho, čo smernica obsiahne, už má Slovensko zapracované vo svojich právnych normách.

Verejné budovy v centre záujmu

Jednou z najzávažnejších súčastí smernice je opatrenie týkajúce sa energetickej efektívnosti budov. Smernica navrhuje verejnému sektoru povinnosť obnoviť ročne tri percentá svojich budov s úžitkovou plochou nad 250 m2 tak, aby sa postupne znižovala ich energetická náročnosť.

Dôvod je jednoduchý. Spotreba energie na prevádzku budov predstavuje približne 40 percent celkovej spotreby energie a zodpovedá až 36 percentám emisií CO2 produkovaných v EÚ. V objeme spotrebovanej energie sú zahrnuté náklady na vykurovanie a chladenie budov, osvetlenie i zabudované zariadenia. Podľa analýz Medzinárodnej energetickej agentúry by vo väčšine krajín mohla spotreba budov klesnúť na polovicu zásadnou obnovou budov. V súčasnosti patrí práve táto časť smernice v Bruseli aj k najčastejšie diskutovaným.  Hovorí sa najmä o tom, či sú tri percentá naozaj tá správna výška požiadavky a tiež o tom, čo sú to vlastne verejné budovy. Pod verejné budovy časť diskutérov zahŕňa len budovy spravované orgánmi štátnej správy. Druhá skupina medzi ne zaraďuje aj budovy regionálnej samosprávy, či miestnych samospráv. Hoci zatiaľ okruh budov nie je presne definovaný, už dnes je jasné, že budovy, ktorých sa bude požiadavka smernice týkať, musia byť dôkladne zmapované. Pasportizácia verejných budov by mala byť vykonaná do 1. januára 2014 a platí, že každoročné posudzovanie energetickej hospodárnosti budov bude vychádzať z minimálnych národných požiadaviek na energetickú hospodárnosť stanovených v článku 4 smernice 2010/31/EÚ.

Východiskom pri obnove existujúcich verejných stavieb je energetický certifikát budovy  (povinný pre nové a výrazne obnovované budovy aj u nás). Pri rozhodovaní o stavbe a obnove budov je žiaduci prístup dlhodobej perspektívy, teda výber takých materiálov, technológií a stavebných štandardov, ktoré budú funkčné a energeticky efektívne počas čo najdlhšej doby odpisovania a samotnej existencie stavby. Mimoriadne perspektívny je najmä energeticky pasívny štandard budov, pri ktorom možno dosiahnuť úsporu viac ako 90 % primárnej energie.

Verejný sektor by mal ísť príkladom v uplatňovaní smernice o energetickej efektívnosti aj v inom smere. Verejné orgány budú musieť podporovať zavádzanie energeticky účinných výrobkov a služieb na trh prostredníctvom právnej povinnosti obstarávať iba produkty, služby a budovy s vysokou úrovňou energetickej efektívnosti s možnosťou zohľadnenia nákladovej efektívnosti, ekonomickej uskutočniteľnosti, technickej vhodnosti a dostatočnej úrovne hospodárskej súťaže.

Konkrétne záväzky energetickej efektívnosti

V kapitole č. 2 smernica navrhuje konkrétne záväzky energetickej efektívnosti, podľa ktorých si má každý členský štát zriadiť taký systém záväzku energetickej efektívnosti, ktorý dokáže zabezpečiť, aby buď všetci distribútori energie (vrátane distribúcie tepla), alebo všetky maloobchodné energetické spoločnostipôsobiace na území členského štátu dosiahli ročné úspory energie v objeme 1,5 % z ich predaja energie. Členský štát si môže vybrať, či touto povinnosťou zaťaží distribučné spoločnosti alebo maloobchodné spoločnosti. Výnimku môže tvoriť len spotreba energie v doprave.

Podmienkou, ktorú musia členské štáty splniť, je aj maximálna dostupnosť energetických auditov pre všetkých koncových odberateľov. Práve v tejto oblasti je podľa K. Šoltésovej Slovensko legislatívne relatívne vpredu, keďže povinnosť energetického auditu vznikla na Slovensku na základe zákona o energetickej efektívnosti z roku 2008 (č. 476/2008 Z. z.) pre podniky v oblasti priemyslu (s výnimkou energetiky) a pôdohospodárstva, v závislosti od ich spotreby. Zákon je účinný od januára 2009 a povinnosť vykonať audit mali viaceré priemyselné podniky a časť poľnohospodárov do konca minulého roka. Mnohé z nich však termín z nevedomosti či nepripravenosti nestihli. Energetické audity by mali byť podľa posledného návrhu smernice povinné do dvoch rokov od nadobudnutia účinnosti smernice. Aktualizovať by sa mali každých päť rokov.

V oblasti merania a informatívneho vyúčtovania musia členské štáty zabezpečiť, aby koncoví odberatelia elektrickej energie, zemného plynu, diaľkového vykurovania a chladenia a diaľkovo dodávanej teplej vody boli vybavení takými individuálnymi meračmi, ktoré umožňujú zistiť ich skutočnú spotrebu energie v reálnom čase spotreby. Slovensko má túto problematiku – v oblasti dodávky tepla – dobre zvládnutú. Novinkou je, že zariadenia by mali byť vybavené takým rozhraním, ktoré koncovým odberateľom umožní pripojenie na meracie zariadenia a získanie informácií, aby mohli lepšie riadiť svoju spotrebu energie.

Členským štátom smernica určuje aj povinnosť zaviesť podporné programy a informačné kampane pre domácnosti a malé a stredné podniky.

Národný plán vykurovania a chladenia

Tretia kapitola smernice sa zaoberá účinnosťou premeny energie, pričom do popredia vystupuje najmä kombinovaná výroba elektriny a tepla. V návrhu smernice sa určuje povinnosť pre členské štáty EÚ vypracovať a Komisii oznámiť najneskôr 31. decembra 2015 svoj Národný plán vykurovania a chladenia. Prioritou je, aby národný plán počítal s rozvíjaním potenciálu vysoko účinnej KVET. Ďalej musí zahŕňať opatrenia na rozvoj účinnej infraštruktúry diaľkového vykurovania a chladenia, opatrenia na podporu využitia odpadového tepla a obnoviteľných zdrojov energie a tiež opatrenia uprednostňujúce vysoko účinnú kombinovanú výrobu pred samostatnou výrobou tepla.

V tejto súvislosti musia členské štáty zabezpečiť, aby všetky nové zariadenia na výrobu elektriny, ktoré majú tepelný príkon vyšší ako 20 MW, boli vybavené takou technológiou, ktorá umožní využitie „odpadového tepla” z procesu výroby elektriny a bude ju možno zaradiť do kategórie vysoko účinnej kombinovanej výroby. Výnimku tvoria špecifické zariadenia typu jadrových elektrární, či elektrární zameraných na výrobu a dodávku regulačnej elektriny.

Aby sa vytvoril celoeurópsky prehľad o veľkých energetických zdrojoch, aj v tomto prípade smernica požaduje pasportizáciu zariadení. Preto členské štáty vypracujú súpis údajov (jednotný v súlade s prílohou smernice) o všetkých zariadeniach s celkovým menovitým tepelným príkonom minimálne 50 MW. Súpis zariadení bude obsahovať napríklad priemerný elektrický výkon (MWe) a celkový menovitý tepelný príkon (MWth) zariadenia, typ využitej technológie, typ konštrukcie zariadenia, typ paliva, začiatok prevádzky, podstatnú rekonštrukciu zariadenia, čistú prevádzkovú účinnosť či priemerný počet prevádzkových hodín zariadenia. Platí pritom, že súpis údajov a pasportizácia zariadení by mala byť aktualizovaná každé tri roky.

Infraštruktúra aj certifikácia

Členské štáty by mali podľa návrhu smernice do 30. júna 2013 prijať plány na posúdenie potenciálu energetickej účinnosti ich elektrizačnej a plynárenskej infraštruktúry a tiež  diaľkového vykurovania a chladenia. Plány by mali obsahovať najmä opatrenia na zlepšovanie energetickej účinnosti v sieťovej infraštruktúre s časovým harmonogramom ich zavádzania. Prevádzkovatelia vnútroštátnych prenosových sústav musia zabezpečiť, aby pri dodržaní požiadaviek spoľahlivosti a bezpečnosti rozvodnej siete, transparentnosti a nediskriminácie bol zaručený prenos a distribúcia elektriny z vysoko účinnej KVET, prednostný alebo garantovaný prístup k rozvodnej sieti pre elektrinu z vysoko účinnej KVET.

Dôležitým prvkom v energetickej efektívnosti je možnosť objektívneho porovnávania, interoperability a spolupráce medzi jednotlivými krajinami EÚ. Preto smernica v rámci horizontálnych opatrení stanovuje, aby členské štáty od 1. januára 2014 zaviedli certifikačné systémy a rovnocenné systémy kvalifikácie pre poskytovateľov energetických služieb, energetických auditov a opatrení na zvyšovanie energetickej účinnosti.

Členské štáty majú certifikačné systémy a rovnocenné systémy kvalifikácie sprístupniť verejnosti a spolupracovať s Komisiou v otázkach ich porovnávania a uznávania. Zároveň musia pracovať na tom, aby odstránili regulačné, právne a administratívne prekážky, ktoré v súčasnosti odrádzajú od investícií v oblasti energetickej efektívnosti.

Implementácia smernice do slovenskej legislatívy sa premietne najmä zásahmi do energetických právnych noriem: zákona č. 476/2008 Z. z. o energetickej efektívnosti, zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike a zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej KVET.  „Veľkú časť toho, s čím smernica počíta, už máme v legislatíve, aj keď zatiaľ s odkladným účinkom – napríklad účinnosť zariadení a povinný audit na výstavbu nových zariadení spaľujúcich palivo po roku 2013, či sledovanie energetickej náročnosti dopravy energie z miesta premeny na miesto spotreby,” vysvetľuje K. Šoltésová. Dopĺňa, že je otázne, kedy sa proces schvaľovania smernice skončí. „Je to veľmi diskutovaná smernica, mení sa. To, čo platí dnes, nemusí platiť o niekoľko týždňov. Nemení sa však principiálne, o niektorých častiach sa už nediskutuje. Otvorená zatiaľ zostáva  problematika verejných budov a úspor energie prostredníctvom distribútorov alebo obchodných spoločností,” uzatvára K. Šoltésová.

 

Smernica o energetickej efektívnosti bola aj jednou z tém konferencie Teplárenstvo ako ďalej. Vo februári ju v Piešťanoch usporiadala Slovenská inovačná a energetická agentúra v spolupráci so Slovenským zväzom výrobcov tepla, v rámci projektu bezplatného energetického poradenstva ŽIŤ ENERGIOU, ktorý je spolufinancovaný z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.

 

Zdroj: Komunálna energetika, 1/2012, s. 16 – 19, Vlasta Rafajová